Treba skoncovať s neoliberálnou ekonomikou a liberálno-meritokratickým individualizmom

Doc. Ladislav Hohoš

Ladislav Hohoš: Čo robiť

Ruský utopický socialista N.G.Černyševskij napísal svoj román Что делатъ? vo väzení. Idea roľníckej revolúcie a postava asketicky disciplinovaného revolucionára Rachmetova inšpirovala V.I.Lenina k rovnomennej stati (1902), venovanej zmätku a kríze vtedajšej sociálnej demokracie. Táto bola  rozdelená na dva smery, ktoré sa ani vtedy, ani dodnes, nepodarilo zjednotiť. S odstupom storočia môžeme konštatovať, že ani reformistická sociálna demokracia, ani konšpiratívne revolučné komunistické strany druhej Internacionály neuspeli. 

Úspechom západnej sociálnej demokracie nepochybne bol štát blahobytu, určitý druh sociálneho konsenzu, umožnený povojnovou konjunktúrou v situácii studenej vojny, kedy sociálne výdobytky boli predmetom ideologického boja. Západní sociálni demokrati veľmi dobre vedeli, že ide o dočasný priaznivý trend, podmienený do značnej miery  tlakom tzv. svetovej socialistickej sústavy. Tento model, napríklad nemecká tripartita, bol príťažlivý po roku 1989 v transformujúcich sa krajinách, lenže jeho východiskové predpoklady práve vtedy zanikali a nedajú sa jednoducho znovu nastoliť. Financializácia kapitalizmu ako nový spôsob dosahovania zisku odzvonila snom o blahobyte pre pracujúcich a stredné triedy, z ktorých sa stáva prekariát alebo jednoducho marginalizovaní prebytoční ľudia. 

Sovietsky model, ktorý sa po druhej svetovej vojne rozšíril do časti Európy, ktorú oslobodila Červená armáda (s výnimkou neutrálneho Rakúska) sa zvykne označovať ako „marxisticko-leninský“, čo nie je celkom pravda. Odchýlky sa potom interpretujú ako „národné špecifiká“, ktoré si ubránila Juhoslávia, ale neboli dovolené v ČSSR. Lenin bol presvedčený, že socializmus v relatívne zaostalom Rusku s málopočetným proletariátom dokáže vybudovať len „revolučná avantgarda“, strana boľševikov, preto bola napríklad kruto potlačená Kronštadská vzbura (1921). Zánik monarchie bol naplánovaný.

Vynútené zavedenie vojnového komunizmu  bolo škrtom cez rozpočet zámerom imperialistov vydrancovať prírodné bohatstvo. Tito však  , nepredpokladali, že nedôjde k totálnemu rozpadu cárskeho Ruska, ale vznikne nový štátny útvar s nebývalým rozmachom. Napriek experimentu s Novou ekonomickou politikou Lenin nedôveroval zavádzaniu trhu, boli to dočasné ústupky v núdzi.  Stalin nadväzoval na Lenina,  zaviedol štátnu ideológiu marxizmu-leninizmu a za „socializmus“ vyhlásil zospoločenštenie výrobných prostriedkov a vynútené rovnostárstvo, pozostatok „vojnového komunizmu“, ktorý sa v rôznych podobách reprodukoval až do zániku. Ústupom od leninizmu bol „reálny socializmus“ ako rezignácia na revolučný ideál a zdôvodnenie obdobia stagnácie.

Podľa Marxa triedny boj umožňuje vyriešiť protirečenia spôsobu výroby prostredníctvom socialistickej revolúcie. Lenže existujú rôzne spôsoby boja a nastoľovania hegemónie, prvý s tým prišiel A.Gramsci. Triedny boj ako taký nezaniká, lež nevytvoril uvedomelú triedu pre seba, ale rozptýlené masy. N. Fraserová  zavádza termín boundary struggles  (pomedzný boj) na inštitucionálnych hraniciach kapitalizmu, kde sa stretávajú sociálni aktéri a ich záujmy, t.j. upevniť alebo zrušiť systém. Tieto hranice spočívajú medzi ekonomikou a politikou, medzi spoločnosťou a prírodou, medzi produkciou a reprodukciou. Nachádzame sa vo všeobecnej kríze, kedy jeden režim akumulácie tak či onak uvoľňuje  miesto druhému. Triedny boj a pomedzné boje sú navzájom prepletené, zo strany stúpencov zmeny aktivisti a ich aktivity vytvárajú „kontrahegemóniu“.

R. Michelko v podnetnom článku „Hľadanie ľavicových alternatív“ požaduje, že ľavica  „musí vymyslieť  reálny a dostatočne fungujúci systém, ktorý súčasný oligarchický kasínový kapitalizmus nahradí“. Nepochybujem o tom, že ľavica potrebuje teóriu, ale nie utópiu nejakého dokonalého modelu, ktorý ostáva iba uskutočniť. Takto to nefunguje, preto Marx raz povedal, že by nechcel byť marxistom. To, čo by mala ľavica nastoľovať, sú kritériá emancipácie. Inak povedané, či v danom pomedznom boji ide alebo nejde o emancipačný nárok.

Filozofka abstraktne vymedzila tri normatívne kritériá: non-dominanciu, funkčnú stabilitu, demokraciu.  Štruktúra transformácie resp. projektov má uspokojovať tieto tri kritériá. Treba skoncovať s neoliberálnou ekonomikou a liberálno-meritokratickým individualizmom, namiesto etnonacionalizmu nastoliť silne rovnostársku politiku distribúcie a triedne citlivú politiku uznania. Tieto tri piliere by mali sformovať kontrahegemonistický blok, schopný vyviesť nás zo súčasnej krízy do lepšieho sveta. K uvedenému dodávam, že žiadúce kritériá spĺňa koncepcia nonrastu (degrowth), o ktorej píšem v monografii „«Civilizácia na rázcestí» po polstoročí“.  

ISOP - je nezávislé občianske združenie

Naše aktivity sú prevažne financované z Vašich darov. V oblasti obhajoby sociálnych práv fungujeme ako jedna z mála organizácií. Naše fungovanie závisí hlavne od Vašej podpory.

CHCEM PODPORIŤ

Prihlásiť sa na odber článkov

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on vk
VK
Share on email
Email

Pridaj komentár